Maroko by nebolo Marokom, ak by sa vás miestni taxikári nesnažili oklamať a zobrať si od vás omnoho viac, ako by mali. Jedna z kľúčových skúseností, ktorá ma prenasledovala na každom kroku, keď som sa presúval z jedného miesta na druhé. Neostávalo mi nič iné, len ten fakt prijať a pri ďalšej návšteve Maroka byť obozretnejší a omnoho skúsenejší.
Z autobusovej stanice, ktorá sa nachádza na samom okraji mesta (ktoré spoza okien autobusu nevyzerá najlepšie a tiež najbezpečnejšie) nasledovala cesta taxíkom. V aute nás bolo dokopy 5 a všetci sme boli turisti. Po vyjednávaní s taxikárom ohľadom ceny pristúpil z časti na našu dohodu aj keď to bolo stále viac ako by to správne malo byť, ale čert to ber. Cesta trvala asi 10-15min. a samozrejme, netrpezlivý Maročania čakajú pred bránami mesta, aby vás zaviedli do vášho cieľa.
Bolo pre mňa neuveriteľné, ako jednoducho sa im dá uveriť. Jeden z nich mi totiž povedal názov hotela, v ktorom som bol ubytovaný bez toho, aby som sa k nemu vôbec ozval. Chvíľka neistoty, strach v očiach a otázky typu, kto oproti mne vlastne stojí a ako vie, v ktorom hoteli som ubytovaný? Rozhodol som sa udržať si svoj odstup. Poďakoval som, ignoroval a kráčal Medinou a snažil som sa tváriť že viem, kam idem. Bolo mi povedané, že hotel sa nachádza v blízkosti vstupu do mesta. Po niekoľkých minútach som sa nachádzal na námestí, ktoré bolo obkolesené troma kaviarňami a tak som sa opýtal na názov hotela jedného z čašníkov dúfajúc, že bude jedným z tých úprimnejších. Mal som šťastie. Hlavný vchod do hotela bol hneď za rohom.
Nasledoval check-in a na otázku recepčného, či chcem izbu s balkónom alebo bez som bez váhania odpovedal že si prajem tú, ktorá má balkón a svoje rozhodnutie som neľutoval aj keď prekvapenie nad týmito dvoma možnosťami som naozaj neskrýval.
Izba mala vysoké stropy, veľkú posteľ, televízor a kúpeľňu s toaletou. Pomaly odťahujúc závesy so zatajeným dychom mi pripomenulo jednu scénu z filmu. Pootvoril som dvere kráčajúc na balkón a so zatvorenými očami som sa nechal unášať atmosférou mestského ruchu, ktorá predstavovala rôznorodý mix miestnych obyvateľov a turistov. Žiadne autá. Iba ľudia, vôňa kávy z terasy, ktorá sa nachádzala na prízemí, nostalgia životného štýlu mesta a chuť objavovať ďalšie mesto.
Deň sa už chýlil ku koncu a po vyše týždni som dostal chuť na pohár vína. Netrvalo dlho a kráčajúc smerom k Grand Hotel Villa de France bolo v mojej mysli len jedno meno. Henri Matisse, ktorý bol v tomto hoteli ubytovaný niekoľko týždňov a vytvoril tu nemalé množstvo svojej tvorby, ktorá bola ovplyvnená miestnou kultúrou. Najprv som si však objednal pohár vína a olivy boli príjemným bonusom večera. Nedokázal som potlačiť predstavu o tom, ako asi toto miesto vnímal H. Matisse. V diaľke pozorujúc mihotajúce sa svetlá španielskeho pobrežia, ktoré sa zdá byť na dosah ruky. A veru že aj je.
Neodolal som predstave vidieť izbu, v ktorej bol H. Matisse spolu so svojou manželkou ubytovaný a tak hneď ako som dopil pohár vína, milo som sa opýtal čašníka, ktorý ma obsluhoval, či by bolo možné vidieť izbu, v ktorej bol ubytovaný Matisse. Pozrel sa na mňa, chvíľku zaváhal a odvetil, že sa pôjde opýtať na recepcii, či je tam teraz niekto ubytovaný. Po niekoľkých minútach sa vrátil s úsmevom na tvári a vo svojej dlani držal zväzok kľúčov. Prišli sme k výťahu, stlačili gombík a po niekoľkých minútach sa predo mnou otvorili dvere do hotelovej izby, v ktorej bol ubytovaný Henri Matisse, na konci Januára, 1912 a po druhý krát o rok neskôr.
Príjemná konverzácia s hotelovým sprievodcom sa už chýlila ku koncu a ja som bol naozaj vďačný za to, že sa vydarila a ešte v tej istej chvíli som vedel, že sa sem zajtra vrátim, aby som si so sebou domov odniesol nejakú tu skicu mesta Tangier.
Na ďalší deň ráno ma čakalo viac-menej balenie suvenírov, farebných pigmentov a starožitností, ktoré som si zakúpil v predchádzajúcich Marockých mestách. Aj raňajky v reštaurácii, ktorá sa nachádzala hneď pod hotelovým balkónom mojej izby boli príjemné. Keďže v ten deň sa tu zastavila výletná loď, mesto bolo preplnené ľuďmi rôzneho veku a národností. Dve dámy z Amsterdamu som stretol počas kávičkovania v neďalekej kaviarni, spravil som im niekoľko fotiek na ich požiadanie a vydal som sa na objavovanie mesta. Uličky sú tu úzke, teda pokiaľ hovoríme o Medine, tak ako v predošlých mestách. Architektúra má svoje čaro a blízkosť pobrežia tomuto miestu dodáva príjemný a osviežujúci šmrnc.
Hneď na ďalší deň ma čakala cesta do Marakéša a tak som sa rozhodol zakúpiť si lístok na vlak jeden deň pred odchodom (odporúčam to spraviť každému). Rozhodnutie to nebolo zlé, nakoľko cesta z Mediny na vlakovú stanicu trvala v čase dopravnej zápchy približne 20 minút a bolo príjemné vidieť aj zvyšok modernejšieho mesta. Cestovný lístok z mesta Tangier do Marakéša ma stál okolo 33 eur, v prvej triede, a cesta vlakom trvá približne 14 hodín. Cesta bola pohodlná, spolucestujúci boli veľmi priateľskí a milí. Samotný začiatok cesty vlakom mi spríjemnila štvorčlenná rodinka Maročanov, ktorí ma ponúkli croissantom a výbornou kávou! Aj keď som už raňajkoval a jednu kávu som dopil tesne pred príchodom na nástupište, prišlo mi slušnejšie neodmietnuť spôsob tohto medzi kultúrneho spoznávania sa. Pokiaľ sa rozhodnete občerstviť sa na svojej ceste vlakom, rozhodne by ste mali ponúknuť aj spolucestujúcich. Táto tradícia je v Maroku hlboko zakotvená, o čom som už vopred vedel. Každopádne, zažiť túto skúsenosť na vlastnej koži, aj keď to pre niekoho môže byť len nepatrný moment je pre mňa niečo, čo si vážim a čo predpokladám že sa tak skoro ani nezopakuje.
© Martin Baran
